Baníctvo na území dnešného Slovenska malo v minulosti mimoriadny význam. Slobodné kráľovské a banské mestá sa stali stredobodom záujmu samotnej panovníčky Márie Terézie, ktorá svojich synov, budúcich cisárov Jozefa II. a Leopolda II., vyslala na študijnú cestu. Pred dvestopäťdesiatimi rokmi sa úradníci v troch banských mestách – Banskej Štiavnici, Kremnici a Banskej Bystrici – dôkladne pripravili na vzácnu návštevu. Princovia Jozef, Leopold a vojvoda Albert zavítali do Banskej Bystrice v sobotu 28. júla 1764. O trojdňovom pobyte v meste (hlavný pobyt mali v Banskej Štiavnici) si Leopold viedol podrobný denník. Z jeho úvodu sa dozvedáme: „Vystúpili sme z koča pri Komorskom dome, stojacom uprostred námestia. Mesto je široko rozľahlé a jeho poloha je nádherná. Keďže pred troma rokmi mesto ľahlo popolom, domy, ktoré boli sčasti opravené, zdajú sa byť celkom nové. Po obede sme si šli prehliadnuť huty v Tajove. Potom sme si pozreli hrable, ktoré zachytávajú palivové drevo a drevo určené na pálenie uhlia, a hať, čiže priehradu, ktorou sa plaví drevo alebo plte dolu Hronom.“ Princ ďalej chváli námestie s krásnou záhradou s pomarančovníkmi a bohatou flórou aj štrkom vysypanými chodníkmi. Uprostred je vodná nádrž s vodometom. Neskôr princ opisuje technické parametre postaveného stroja, rebríky, po ktorých zostupovali baníci s kahancom do podzemia, a aj vozíky na vyváženie rudy. „Vrch stroja predstavoval slnko, mesiac a päť planét, ktoré symbolizovali kovy nachádzajúce sa v baniach Uhorska, a zároveň ich výsosti cisára, cisárovnú, kráľa a nás troch,“ pokračuje princ vo svojom denníku a vracia sa opisom k námestiu, kde ho zaujala oproti kostolu jezuitov krásna socha s kamenným zábradlím. „Po večeri sme sa prechádzali v tejto záhrade, ktorú ľudský um vytvoril v takom krátkom čase, i na námestí až do jedenástej hodiny večer. Bolo tam niekoľko tisíc ľudí,“ uzatvára princ zážitky z prvého dňa pobytu. Na druhý deň v nedeľu 29. júla po veľkej omši odišla návšteva na lúku (tzv. Mlynskú), kde sa konalo vojenské cvičenie baníkov. Po obede si princovia prezreli hámre (Kupferhammer), buchary a medené plechy na výrobu pasov alebo prútov, z ktorých sa razili medené mince. Princ si v denníku zaznamenal, že „medené plechy, z ktorých chcú zhotoviť kotly, krivule a hrnce, položia až 16 plechov na seba a kujú všetky naraz pod jedným bucharom, ktorý ma okrúhly hrot.“ Na námestí zostal večer vodomet, lampióny, fakle a veľký stroj s osvetleným nápisom: VIVAT JOSEPHUS II., REX ROMANORUM VIVAT. (Nech žije! Nech žije Jozef II., kráľ rímsky!) Princa zaujali aj slovenskí tanečníci, ktorí prišli na námestie. Neuspokojili sa iba pozeraním z okien, ale zišli na námestie, „aby sme zblízka videli, ako tancujú. Bola to naozaj radosť vidieť, ako sa títo dobrí ľudia zabávali. Dcéry popredných obyvateľov mesta boli oblečené ako Slovenky a spolu tancovali.“ V pondelok 30. júla odišla návšteva do Španej Doliny. Princ si v denníku zaznamenal spôsob výroby zelenej farby (Bergrun – banská zeleň): „Voda, ktorá obsahuje uvedenú farbu, vyteká z medeno-rudných baní cez úzku banskú chodbu von z baní do niekoľkých nádob, čiže skriniek, kde sa farba po určitom čase usadne na dno. Táto farba má široké použitie. Istý de Wid dal postaviť skvelú budovu na skladovanie minerálnych vôd, aby z nich získal väčšie množstvo farby pomocou destilácie a vyzrážaním prostredníctvom potaše.“ Návšteva si potom pozrela vzorky železa premeneného na meď pomocou cementačnej vody (Cimentwasser) vytekajúcej z baní. Princ si zaznamenal, že „voda, ktorá vyteká z baní, je veľmi sírnatá, rozkladá svojou kyselinou čiastočky železa a nahrádza ich takým istým množstvom čiastočiek medi, až kým železo celkom nezmizne.“ Po návšteve šlamovne prešla návšteva úzkou banskou chodbou na Staré Hory, zúčastnila sa na omši v kostole Panny Márie a vrátila sa po dvoch hodinách do Banskej Bystrice. Sprievod sa potom ponáhľal do Banskej Štiavnice. Takmer dvojtýždňová cesta princov do banských miest sa vydarila, urobila na nich hlboký dojem a potvrdila význam aj dôležité postavenie týchto miest v habsburskej monarchii.