V Banskej Bystrici sa už v stredoveku varilo pivo skoro v každom dome. V roku 1524 sa toto právo zakotvilo aj v jednom článku nových mestských výsad vydaných panovníkom. Rodina Herritzovcov pôvodne varila pivo na majetku v Ulmanke (dnes Uľanke) pri Banskej Bystrici. V polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia sa začali budovať objekty pivovaru v dvorných traktoch domov č. 6 a 7 na Hornom námestí (dnes Námestie Štefana Moysesa). Pivovarnícky komplex budov pozostával zo skladov, sladovníckych humien, sladovníckeho hvozdu, varne, skladov a dielní. Časť výrobnej technológie bola umiestnená v dnes už neexistujúcich pivniciach a staviskách „Na Troskách“, v miestach kde sa nachádza obchodné centrum Európa. Objekty pivovaru sú jednou z posledných priemyselných architektúr v našom meste. Svetovým unikátom je strešná konštrukcia na dome č. 7. Ide o zavesenú reťazovú strechu, zhotovenú podľa projektu českého architekta Bedřicha Schnircha pri rekonštrukcii objektu v roku 1826. Ako materiál boli použité oceľ a liatina. Dnes je strecha pokrytá azbesto-cementovými šablónami, uchytenými na drevenom latovaní, a zaatikový žľab je pokrytý pozinkovaným plechom. V dome č. 6 sa na poschodiach nachádzali byty a na prízemí Pivovarská reštaurácia. V dome č. 7 boli rovnako byty, vrátane bytu prokuristu, hostinec, kancelárie pivovaru, vrátnica a vo dvore kočiareň pre potreby rodiny. Zaujímavosťou je, že obidva domy boli v úrovni prvého poschodia stavebne prepojené a byt orientovaný do námestia, ktorý sa tu nachádzal, tvoril jeden celok. K samotným objektom pivovaru na Hornom námestí patrila ešte sýpka pod kalváriou (objekt stojí dodnes) a pivnice pod Urpínom. Po smrti Rudolfa Herritza v roku 1901 už rodina pivovar neprevádzkuje, ale dáva ho do prenájmu. Nájomcom pivovaru sa stáva Jozef Grün so synom (zrejme za účelom zakrytia židovského pôvodu si syn Armin neskôr pomaďarčil priezvisko na Zolnay). V roku 1942 Zolnay priberá do podniku za spoločníka Ján Beňuša – úradníka z Národnej banky, ktorej sídlo bolo na Námestí SNP č. 23. Podľa zdrojov Ústavu pamäti národa, banskobystrický pivovar a sladovňa prešiel procesom arizácie. V roku 1945 bola na celý majetok uvalená národná správa. Obytné budovy spravoval Viliam Slobodník, pivovar a sladovňu Ján Beňuš. Kazimír Herritz ešte ako maloletý odpredal celý pivovar v roku 1948 rodine Beňušovcov. Na základe výmeru Povereníctva potravinárskeho priemyslu zo dňa 15. februára 1951 sa vlastníkom pivovaru stáva Československý štát v správe Stredoslovenských pivovarov, národného podniku v Turčianskom Sv. Martine, neskôr Pohronských pivovarov, národného podniku vo Vyhniach, a Pivovarov a sladovní, národného podniku v Bratislave. Po dokončení nového pivovaru Urpín v Kráľovej v roku 1971 bola výroba piva v centre mesta ukončená a pôvodné pivovarnícke objekty schátrali. (Stredoslovenské pivovary a sódovkárne, národný podnik Martin, následne Pivovary a sladovne, š. p. Martin). Objekty pôvodného pivovaru boli dlhé roky predmetom reštitučného sporu, ktorý stále nie je definitívne uzavretý. A práve aj dlhotrvajúce súdne konanie sa podpísalo na súčasnom stave celého areálu.