Vychodil ľudovú školu v Bojnej a vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Bratislave. V roku 1927 ukončil ako poručík delostrelectva štúdium na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po ukon-čení druhého ročníka Vysokej školy válečnej v máji 1938 bol pridelený do 10. divízie v Banskej Bystrici, kde od 2. 10. 1938 vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie v Krupine. V rokoch 1941 až 1943 sa viackrát zúčastnil na poľnom ťažení slovenskej armády na východnom fronte s Rýchlou divíziou. Od 1. 1. 1944 pôsobí ako náčelník štábu veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Tu nadviazal styky so skupinou protifašisticky orientovaných dôstojníkov, pomocou ktorých sa dostal do kontaktu aj s inými antifašis-tickými skupinami. 23. 3. 1944 bol prezidentom ČSR E. Benešom vymenovaný za vedúceho príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády. So svojimi spolupracovníkmi vypracoval rámcový vojenský plán povstania, ktorý 28.6.1944 odoslal do Londýna a na druhý deň predložil aj na porade ilegálnej Slovenskej národnej rady. Plán v optimálnom variante počítal so súčinnosťou s Červenou armádou, ktorej mali dve východoslovenské divízie otvoriť karpatské priesmyky. Menej výhodný variant povstania počítal so začatím ozbrojeného odporu v prípade nemeckej okupácie Slovenska bez ohľadu na stav príprav ozbrojeného povstania. Vojenské prípravy povstania musel podplukovník gšt. Ján Golian koordinovať tak s domácimi politickými silami, ako aj musel rešpektovať inštrukcie prichádzajúce od československého exilu z Londýna. Súčasne zápasil s narastajúcou partizánskou aktivitou na východnom a strednom Slovensku. 29. augusta 1944 večer po rozhlasovom prejave ministra národnej obrany F. Čatloša vydal rozkaz na branný odpor armády proti príchodu nemeckých okupačných vojsk s platnosťou od 22,00 h. Na základe rozhodnutia SNR z 5. 9. 1944 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála, čo potvrdila aj československá vláda v Londýne. Počas bojov na povstaleckom fronte riadil vojenské operácie, ktorých sa na niektorých miestach osobne zúčastnil. Do 7. 10. 1944 velil povstaleckej armáde, potom bol zástupcom veliteľa generála Rudolfa Viesta. 27. 10. 1944 spolu so štábom veliteľstva 1. československej armády na Slovensku ustúpil z Banskej Bystrice na Donovaly. 3. 11. 1944 ho Einsatzkomando 14. spolu s generálom Viestom a ďalšími dôstojníkmi zajalo v Pohronskom Bukovci. Za doteraz celkom neobjasnených okolnosti zomrel pravdepodobne na jar v roku 1945 v Nemecku. V roku 1946 bol in memoriam povýšený do hodnosti divízneho generála a v roku 1969 do hodnosti generálplukovníka in memo-riam. V roku 1991 mu bol udelený Rad Milana Rastislava Štefánika III. triedy a v roku 1995 Rad Ľudovíta Štúra vojenského druhu in memoriam.