Spolu s Alexandrom Moyzesom a Eugenom Suchoňom patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov generácie slovenskej hudobnej moderny, ktorá do hudobného diania vstúpila v tridsiatych rokoch a predstavuje zrod mo-dernej slovenskej národnej hudby 20. storočia. Pre formovanie osobnosti Jána Cikkera mala rodná Banská Bystrica, do ktorej sa po celý život rád vracal, jej kultúrne prostredie a okolitá príroda, mimoriadny význam. Narodil sa v dome na Námestí Š. Moysesa č.9. Otec František Cikker, gymnaziálny profesor latinského a gréckeho jazyka, padol v 1. svetovej vojne v roku 1915. Na jeho hudobný vývoj vplývala predovšetkým matka, Mária Cikkerová, rod. Psotková, učiteľka klavírnej hry, ale aj jeho ďalšia klavírna pedagogička Marie Kmoníčková, hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý a mnohí profesori na Gymnáziu A.Sládkoviča, ktorí boli nielen vynikajúcimi pedagógmi, ale zároveň aj divadelnými hercami, režisérmi, spevákmi a organizátormi kultúrneho života mesta. Ďalšie hudobné vzdelanie získal na Konzervatóriu a Maj-strovskej škole Vítězslava Nováka v Prahe a neskôr u významného dirigenta Felixa von Weingartnera vo Viedni. Usadil sa v Bratislave, kde pôsobil ako profesor na konzervatóriu, dramaturg Opery SND, dirigent ochotníckeho orchestra Slovenskej filharmónie a napokon ako pedagóg kompozície na Vysokej škole múzických umení. Počas SNP plnil úlohy pri evidencii vysokoškolských učiteľov na povstaleckom území v Banskej Bystrici a pre Slobodný slovenský vysielač skomponoval zvučku. Napriek významným symfonickým a komorným dielam ťažisko Cikkerovej tvorby tvorí deväť opier. Desiatu – s názvom Antigona – už nedokončil. V prvých operách Juro Jánošík a Beg Bajazid vystupuje do popredia skladate-ľov vzťah k rodnému kraju a jeho histórii. Podnety k ďalším operám už skladateľ nachádzal v európskej literatúre (Mr. Scrooge podľa Dickensovej Vianočnej koledy, Hra o láske a smrti podľa R. Rolanda, Coriolanus podľa Shakespeara, Rozsudok podľa novely E.Kleista, Obliehanie Bystrice podľa románu K. Mikszátha, Zo života hmyzu podľa divadelnej hry bratov Čapkovcov). Vrcholom Cikkerovej hudobnodramatickej tvorby je opera Vzkriesenie podľa románu L.N.Tolstého, ktorá zaznamenala najväčší počet zahraničných uvedení (22 pôvodných inscenácií a desiatky repríz). Medzi prácou na operách vytvoril Ján Cikker množstvo ďalších hu-dobných diel – komorné, piesňové a zborové skladby, symfónie, kantáty i oratóriá: cyklus troch symfonických básní O živote, Dramatická fantázia, Symfónia 1945, symfonická báseň Epitaf (Nad starým zákopom) s programo-vým protivojnovým zameraním, symfonické meditácie na tému Heinricha Schütza Blažení sú mŕtvi, ktoré venoval pamiatke svojej matky, Orchestrálne štúdie k činohre inšpirované F. Dürenmatom, Variácie na slovenskú ľudovú pieseň v klavírnej i orchestrálnej verzii, klavírny cyklus Tatranské potoky, sláčikové kvartetá, oratórium Óda na radosť. V zahraničí sa najviac uvádzalo jeho Concertino pre klavír a orchester, Slovenská suita pre veľký orches-ter a autobiografická sugestívna kompozícia Spomienky pre 5 fúkacích nástrojov a sláčikový orchester. Venoval sa umeleckému spracovaniu ľudových piesní pre spev so sprievodom a zborové telesá, viacero tanečných kom-pozícií spracoval pre folklórne súbory SĽUK, Lúčnica a iné. Hudobnú tvorbu Jána Cikkera charakterizuje bohatá výrazová pestrosť a kontrasty – lyrická meditatívnosť, jemná citovosť, emocionálna výbušnosť a expresivita. Jeho hudba je melodicky svieža, rytmicky strhujúca, dyna-mická, s typickou farebnou inštrumentáciou. Námety jeho diel nútia ľudí zamýšľať sa nad večnými ľudskými problémami a hodnotami, akými sú láska, smrť, bolesť, radosť, utrpenie, česť a spravodlivosť, nad podstatou moci a hranicami života v ľudskej spoločnosti i v prírode, nad koreňmi človeka a národa. Svoju životnú filozofiu, múdrosť a skúsenosť pretavil Ján Cikker do svojráznej hudobnej reči prameniacej z hudobného jazyka sloven-ského národa a zároveň tvorivo využívajúcej prostriedky moderných kompozičných techník európskej hudby 20. storočia. V tom je veľkosť estetického a morálneho posolstva jeho diela. Za humanizmus v hudbe dostal v roku 1966 Herderovu cenu vo Viedni a v roku 1979 Cenu UNESCO za hudbu ako prvý vo vtedajšom Československu.