Patrí do zakladateľskej generácie slovenskej národnej hudby prelomu 19. a 20. storočia. Narodil sa v dome na Dolnej ulici č. 6 a neskôr s rodinou býval na Fortničke v Banskej Bystrici. Po predčasnej smrti otca musel prerušiť štúdium na gymnáziu a pomôcť matke zabezpečiť rodinu a dvoch mladších bratov. Vyštudoval na učiteľskej preparandii v Banskej Štiavnici (1893), kde sa popri mnohých zberateľských záujmoch venoval najmä hudbe a prírode, ktoré zostali jeho celoživotnými láskami. Ako učiteľ evanjelických škôl a súčasne ako kantor pôsobil postupne v Piliši pri Budapešti (1893), Ostrej Lúke (1893–1895) a vo Zvolenskej (Veľkej) Slatine (1895–1903). Tu založil spevokol, organizoval hudobné podujatia a začal sa zaoberať štúdiom, zbieraním a umeleckým spracovaním ľudových piesní. Prvá zbierka pre spev a klavír Slovenské ľudové piesne z Veľkej Slatiny, op. 28 vyšla tlačou v Prahe v roku 1906. Neskôr vydal 1000 slovenských ľudových piesní v úprave pre spev a klavír. V rokoch 1903–1906 bol učiteľom a kantorom v srbskej Padinej. Tu sa zoznámil s Mikulášom Schneiderom–Trnavským, ktorý ako prvý huslista orchestra účinkoval na premiére Figušovej skladby Pani Rákócziová vo Veľkom Bečkereku (7. 12. 1906). Začiatkom roku 1907 sa s rodinou presťahoval do rodnej Banskej Bystrice, kde ho zvolili za učiteľa evanjelickej školy a kantora. Oživil činnosť spevokolu evanjelického spolku, založil komorné združenie, vystupoval ako dirigent, klavirista a organizátor hudob-ného života mesta. Sústavne si prehlboval hudobné teoretické znalosti a zdokonaľoval sa v hre na husliach a violončele. V marci 1914 s výborným prospechom zložil skúšku pre stredoškolského učiteľa spevu na Hudobnej akadémii v Budapešti. Po roku 1919 vyučoval v novozaloženej Hudobnej škole vo Zvolene a v rokoch 1921–1927 na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Popritom komponoval a venoval sa svojej veľkej záľube - turistike. Veľa cestoval za hudobnými produkciami do Budapešti, Bratisla-vy, Prahy, Viedne a do iných centier, kde sa zoznamoval s významnými skladateľmi tej doby a s niektorými konzultoval vlastné diela. Niekedy absolvoval štyri až päť koncertov a skúšok počas jedného dňa. Zážitky si zapisoval do denníka (11 111 strán), ktorý obsa-huje množstvo cenných informácií a osobných postrehov. Svedčí aj o jeho priateľských kontaktoch s J. L. Bellom, Bélom Bartókom, J. Mórym a mnohými hudobnými a kultúrnymi osobnosťami. Kompozične sa venoval piesňovej, zborovej, komornej a orchestrálnej tvorbe. Je autorom piesňových cyklov ( napr. Túžby, Mati moja!, Sny, Vlastenecké piesne, Vojenské piesne, Žiale a radosti) a pôsobivých zborových skladieb na slová slovenských básnikov, cyklu Šesť skladieb pre organ, Klavírneho kvinteta Es dur a iných skladieb pre komorné obsadenie. Deťom venoval viaceré skladby pre husle a klavír a cykly Hudobné miniatúry, Pestré lístky a Lístky do pamätníka pre klavír. Z rozsiahlejších diel vyniká kantáta Slovenská pieseň, op. 36 pre sóla, miešaný zbor a klavír na text P. O. Hviezdoslava, ktorú predviedli na slávnostnom koncerte 28. 12. 1913 pri príležitosti 40-ročného jubilea speváckeho spolku Tatran v Liptovskom Sv. Mikuláši. Na partitúru sa podpísal ako Ján Bystrý a tento pseudonym už potom stále používal. Z roku 1921 pochádza autobiograficky zameraná orchestrálna suita Z mojej mladosti a po hudobno-scénických dielach pre banskobystrických divadelníkov (Staré hodiny, Piesne k štyrom činohrám) skompo-noval svoje vrcholné dielo – operu Detvan na libreto E.B.Lukáča podľa básne A. Sládkoviča. Opera mala premiéru v Slovenskom národnom divadle v roku 1928. Viliam Figuš-Bystrý bol najvýraznejšou hudobnou osobnosťou v Banskej Bystrici v prvej tretine 20. storočia a významným pred-staviteľom hudobnej kultúry Slovenska. Jeho diela sa uvádzali na Slovenských koncertoch v Prahe, ale aj v Bratislave, Martine a v mnohých ďalších miestach doma a v zahraničí. V rodnej Banskej Bystrici nesie jeho meno medzinárodný zborový festival.