Bol žiakom súkromných škôl v Lučenci, Kalinove a Dolnej Strehovej, v roku 1695 začal gymnaziálne štúdium v Banskej Bystrici, v ktorom pokračoval v Bratislave, Vespréme a Pápe. V roku 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, aby tu zmaturoval. Nasledovalo štúdium filozofie a teológie na Univerzite v Halle, ktoré ukončil roku 1707. Tu sa prejavili jeho všestranné záujmy, zaujala ho aj medicína, prírodné vedy, jazyky a nové pedagogické smery, V roku 1708 sa stal prorektorom a v roku 1710 rektorom ev. gymnázia v Banskej Bystrici, tu vyučoval aj orien-tálne jazyky a bol i kazateľom. Ako verejného podporovateľa Františka II. Rákociho, ktorý dával protestantom možnosti náboženských slobôd, bol roku 1709 v Banskej Bystrici odsúdený za buričstvo na trest smrti. Napokon ho omilostili. Roku 1714 sa stal rektorom lýcea v Bratislave, ktoré pod jeho vedením patrilo k najnavštevovanejším školám v Uhorsku. Od roku 1719 bol farárom nemeckej ev. cirkvi v Bratislave. Ako šesť-desiatštyri ročný odišiel Matej Bel na dôchodok. V časoch Belových štúdií v Halle prevládal protischolastický duch, ktorý sa prelínal s raným osvietenstvom a pietizmom. Hoci bol pietizmus na Slovensku odsúdený a zakázaný, Bel zostal trvalým, i keď umierneným prí-vržencom tohto náboženského prúdu. Jeho zásluhou sa Bratislava stala uhorským centrom pietizmu. Roku 1720 bol Matej Bel obvinený kvôli jeho študijným cestám, ktoré údajne využíval na špionáž pre cudzie mocnosti, no obvinenie odmietol a ubránil sa. Viedenský cisársky dvor uznal Belovu vedeckú činnosť a samotný cisár Karol VI. financoval vydávanie jeho vlastivedných prác. Podporovala ho aj vysoká katolícka cirkevná hierar-chia. Matej Bel je autorom asi 50 diel, štúdií a článkov v latinčine, nemčine, maďarčine a v biblickej češtine. Vedec-ké práce publikoval najmä v zahraničí. Očami európskeho encyklopedistu sa pozeral na rozvoj vedy, školstva, filozofie, jazykovedy a národopisu Uhorska. Skladal aj duchovné piesne a písal poéziu. Belovým životným dielom je Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku (Notitie Hungariae novae historico geografica), ktoré vychádzalo v rokoch 1735–1742. V štyroch zväzkoch, ktoré vyšli tlačou, stihol pre-brať 10 uhorských stolíc, predovšetkým z územia Slovenska. Ostatné zostalo v rukopisnej podobe. Roku 1767 ich od Belovej vdovy kúpil klužský biskup, ale pri prevoze po Dunaji sa rukopisy vážne poškodili. Ďalej vydal viacero učebníc a prednášok, ako aj úvodov k niekoľkým knihám iných autorov. Osobitné miesto má úvod k dielu Gramatika slovensko-česká od Pavla Doležala (1746), kde Matej Bel podal členenie slovanských jazykov a s uznaním sa vyjadril o slovenčine, ktorá v ničom nezaostáva za svetovými jazykmi. Za vedecké zásluhy dostal veľa pôct od učených spoločností doma i za hranicami. Matej Bel bol vyznamenaný zlatou medailou. Bol síce uhorský vlastenec – zlatá ozdoba Uhorska, ale zároveň aj uvedomelý Slovák. V Banskej Bystrici nesie od roku 1992 jeho meno tunajšia univerzita, pamätná tabuľa na jeho počesť je umies-tnená v Dolnej ulici na dome č. 47