Výstavbu prvého povojnového sídliska predznamenala súťaž na regulačný plán mesta v roku 1939. Vytýčila jeho hlavnú os od plánovanej novej železničnej stanice kolmo k Ľupčianskej ceste, ktorú križovala os vodného kanála mestskej elektrárne (z r. 1905). Na tieto myšlienky naviazali projektanti v povojnových rokoch. Sídlisko riešili ako pokračovanie zástavby centrálnej časti mesta, s polyfunkčným parterom, technológia tehlovej výstavby umožňovala variácie. Jasná urbanistická osnova, kontinuálne napojenie na mestskú štruktúru v západnej časti, komplexná občianska vybavenosť, chránené vnútorné dvory, veľa priestoru pre zeleň a ihriská, školy a škôlky vytvárajú z jeho priestoru dodnes obľúbenú štvrť pre bývanie. I keď štvrť vznikla v období výstavby v slohu socia-listického realizmu, jeho autor architekt Martin Kusý neuplatňoval u jednotlivých budov ozdobnosť. Architekto-nické princípy sa skôr prejavili v „klasicizme a historizme“ urbanistického poňatia (osovosť, symetričnosť, prevý-šená úroveň dvoch vežovitých blokov od strany vstupu zo stanice – akési propyleje). Na niekdajšej osi vodného kanála bol neskôr vytvorený park a ihriská. Občianska verejnosť sídlisko vníma ako svojbytnú časť mesta, ktorá má všetky potrebné vlastnosti urbanistic-kého celku k tomu, aby bola chránená tak vo svojej kompozícii, funkciách, ako aj v priestorovom koncepte. A to nielen pre dnes už historické hodnoty, ale aj pre hodnoty humánneho a vyhovujúceho životného prostredia.