Ján Cikker (29. 7. 1911, Banská Bystrica – 21. 12. 1989, Bratislava) bol jedným z mála skladateľov, ktorí v období 2. svetovej vojny umelecky nemlčali. Na napadnutie Poľska a rozpútanie vojny reagoval v roku 1940 kantátou Cantus filiorum, op. 17 na báseň V. Reisela a cyklom troch piesní O mamičke, op. 18 na básne V. Beniaka, A. Guotha a F. Hečka. Významnými orchestrálnymi diela-mi, ktoré majú silné protivojnové a humanistické zameranie sú tri symfonické básne: Leto, op. 19, Vojak a matka (neskôr Boj), op. 21 pre recitátora a veľký orchester na báseň A. Žarnova a Ráno, op. 24, ktoré spojil do trilógie s názvom O živote. Počas Slovenského národného povstania v roku 1944 bol Ján Cikker v rodnej Banskej Bystrici. Povereníctvo školstva mu dalo za úlohu vykonávať evidenciu učiteľov na povstaleckom území. Spolu s ostatnými občanmi zažil atmosféru nadšenia a odhodlania v protifašistickom boji a zúčastnil sa na kopaní obranných zákopov okolo mesta. Dňa 30. augusta 1944 začal z budovy Evanjelického spolku vysielať Slobodný slovenský vysielač, ktorý vyzval všetkých Slovákov, Slovenky a ostatných občanov do boja proti fašistickej zvôli. Vysielanie povstaleckého rozhlasu pripravovali mnohí Cikkerovi priatelia – Gabriel Rapoš, Tibor Andrašovan, Ján Hadraba, Jaromír Brož a ďalší. Niekto z nich navrhol, aby Cikker pre rozhlas skomponoval zvučku. Onedlho, začiatkom septembra, ju v klavír-nej verzii v tónine A dur zahral pred Andrejom Plávkom, Alexandrom Matuškom a Ladislavom Sárom. Páčila sa im a ujala sa. V rozhlasovom štúdiu ju sám autor nahral na želatínovú platňu. Opakoval ju niekoľkokrát za sebou tak, ako sa potom vysielala, pričom prítomní medzi hrou vždy potichu odpočítavali krátke prestávky. Ako sám Cikker spomínal, na konci nahrávania nevydržali a srdeč-ne sa rozosmiali. Žiaľ, táto vzácna platňa sa nezachovala. Okrem zvučky pripravil skladateľ pre vysielanie aj niekoľko prednášok o hudbe. Zachovala sa účtenka s jeho honorárom, na ktorú napísal, že ho venuje v prospech ranených vojakov na fronte. Zo zvučky už o mesiac Ján Cikker spracoval orchestrálny Pochod povstalcov. Po potlačení Povstania a príchode nemeckých vojsk, zavládla v meste ťažká atmosféra. Ľudia sa báli jeden druhého, niektorí udávali susedov i priateľov, nikto si nebol istý životom. Ján Cikker na túto situáciu zareagoval orchestrálnym tanečným dielom Selanka, op. 23, ktorým sa utiekol do vnútorného idylického pastorálneho sveta. Zvučka pre povstalecký rozhlas Jána Cikkera temer stála život. Po potlačení Povstania gestapo zatváralo všetkých, ktorí s Povsta-ním i s Vysielačom mali niečo do činenia. Prvý raz ho chytili pri bystrickom parku, avšak vďaka dobrej zhode okolností ho prepusti-li. Potom sa skrýval v pivnici matkinho domu v Banskej Bystrici na rohu Komenského a terajšej Kollárovej ulici pod katolíckym cintorínom a v diplomatickom aute sa dostal do Bratislavy. Tam už gestapu neunikol, avšak počas výsluchu ho tak, ako aj viacerých ďalších, zachránil pred transportom do koncentračného tábora vyšetrovateľ JUDr. Jozef Beňuška. Za to však on sám v koncentračnom tábore zahynul v roku 1945. Zvučka Jána Cikkera sa stala hudobným symbolom Slovenského národného povstania a temer polstoročie ju ako svoju zvučku používalo banskobystrické rozhlasové štúdio. Ako symbol Povstania ju použili viacerí skladatelia, okrem iných sám Cikker v symfo-nickej básni Nad starým zákopom (Epitaf) v roku 1973 a v tom istom roku aj český skladateľ Oldřich Flosman v orchestrálnej kompo-zícii Ohně na horách. Pochod povstalcov, ktorý motivicky vychádza zo zvučky, bol viackrát nahratý na gramoplatniach a často sa uplatňoval pri oficiálnych príležitostiach. Pre zmiešaný zbor a dychový orchester na slová Milana Ferka ho v roku 1953 upravil Zdenko Mikula.