Dielo pravdepodobne vzniklo pri príležitosti premiestnenia Vojenskej školy Jana Žišku z Trocnova  z Bratislavy do Banskej Bystrice, kde bola škola premenovaná na Vojenské gymnázium Slovenského národného povstania (1969).  Súsošie bolo umiestnené pred budovu školy, v blízkosti parku SNP a nachádza sa tam dodnes. Výhľadu na plastiku v súčasnosti zabraňujú rozkonárené stromy, ktoré tu medzičasom vyrástli a preto nie je toto kvalitné, moderne stvárnené dielo, vytvorené v uvoľnenej kultúrnej atmosfére konca 60. rokov 20. storočia, verejnosti veľmi známe. Figurálne súsošie zobrazuje skupinu vojakov, kde traja vo víťaznom, spontánnom geste vyhadzujú štvrtého spolubojovníka nad hlavu. Plastika je komponovaná na pohľady zo  všetkých strán a spôsob spracovania  námetu  víťazstva, ako prirodzeného, radostného gesta je ojedinelým v rámci dobového slovenského sochárstva, ktoré v tom čase uprednostňovalo oficiálnejšie poňaté, frontálne kompozície.  Autorom diela je akademický sochár Pavol Tóth (1928 – 1988), zakladajúci člen Skupiny Mikuláša Galandu.  Skupina M. Galandu sa sformovala z absolventov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na konci 50. rokov 20. storočia. Pre profilovanie ich výtvarného prejavu bol dôležitý odkaz tvorby M. A. Bazovského, C. Majerníka, E. Zmetáka, no najmä M. Galandu a Ľ. Fullu. Ich tvorba, deklarovala snahu zodpovedajúco zúročiť umenie slovenskej moderny a súčasne vytvárať také diela, ktoré korešpondujú s požiadavkami moderného umenia danej doby bez akejkoľvek poplatnosti voči schematickosti umenia socialistického realizmu. V roku 1972 boli členovia Skupiny M. Galandu podrobení ostrej kritike v zborníku Za socialistické umenie a vylúčení zo Zväzu výtvarných umelcov, čo v danej dobe znamenalo zákaz vystavovania a ďalšie represálie. Ich návrat na umeleckú scénu sa odohrával individuálne. Spoločenského a odborného uznania sa umelci v plnej miere dočkali až po roku 1989.