Medzi pamätihodnosti mesta Banská Bystrica bolo rozhodnutím príslušnej komisie zaradené aj známe príslovie: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“ V priebehu viacerých stáročí vyjadrovalo hrdosť Banskobystričanov na svoje mesto, a to nielen na prírodné krásy jeho okolia, ale aj na životné podmienky v ňom. Počas prvej Slovenskej republiky ho tvorcovia pro- pagandistickej kampane „Za usmievavé Slovensko, ostrov pokoja v rozbúrenom mori zničujúcej vojny“ oprášili tak sugestívne, ako keby vzniklo iba vtedy. No jeho zrod a rozšírenie možno spájať už s obdobím narastania medenej slávy Banskej Bystrice, t. j. medzi polovicou 16. a začiatkom 18. storočia. Zatiaľ najstaršiu známu písomnú podobu tohto príslovia máme podchytenú až v roku 1786, keď bol v Bratislave vytlačený Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn (Zemepisno-historický a výrobný lexikón Uhorska) ako najvýznamnejšie dielo Jána Mateja Korabinského. V rámci hesla venovaného Banskej Bystrici (Neusohl) si na strane 452 možno prečítať: „Rozľahlé okolie (tohto mesta – pozn. autora) je jedno z najpríjemnejších. Pahorky, kopce, doliny, lesy, háje, lúky, rieky, bystriny a všetko, čo od prírody oku môže lahodiť, strieda sa tu a napĺňa tunajší ľud potešením, skrz ktorého Slováci majú príslovie Za žiwa v Bystrici a po smrti w nebi. Kvôli tomu patrí jej vskutku nádherné okolie k najčastejšie navštevovaným miestam.“ (Pozri na susednom obrázku v ľavom stĺpci 5. riadok odspodu). Príslovie bolo známe ešte dávno pred spracovaním a vydaním uvedeného encyklopedického diela. Dosvedčujú to napr. dve citácie z diela Jána Kollára Pamäti z mladších rokov života, a to na základe jeho tunajšieho pobytu ako študenta miestneho evanjelického gymnázia v rokoch 1810 až 1811. Najprv túto slovenskú „povrávku“ spomína ešte pred svojou prvou cestou do slovenského eldoráda, pričom sa netají zvedavosťou, nakoľko je opodstatnená. Čo sa týka prírodných krás – prekonávali jeho očakávania. Už samotná cesta z Turca cez Harmanec a jeho švajčiarske stráne, doliny a vodopády ho napĺňala velebou. Ján Kollár obdivoval všetky tie romantické rozmanitosti a smelé diela prírody. Napr. v 9. kapitole s názvom Spätný pohľad na Bystricu píše: „Hoci mi šťastie nežičilo, splnilo sa pri mne slovenské porekadlo Za živa v Bystrici a po smrti v nebi. Rany spôsobené otcom (ktorý odmietal podporovať jeho štúdium a uprednostňoval jeho budúcnosť ako remeselníka – pozn. autora) zacelievali v dobročinnom ovzduší prívetivých ľudí.“ Kollár na svojich memoároch pracoval asi na prelome 40. a 50. rokov 19. storočia, ale nestihol ich už vydať. Knižnej podoby sa spolu s druhou časťou cestopisov dočkali až v roku 1863 v Prahe zásluhou I. L. Kobera. Po tridsiatich troch rokoch v tom istom meste, uzrela v roku 1896 svetlo sveta významná publikácia Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia, ktorej zostavovateľom bol Adolf Peter Záturecký. Aj v nej, presnejšie v XIV. kapitole venovanej ľudovému múdrosloviu spojenému s vlastnými menami, je zaznamenaná vyššie viackrát citovaná nehmotná pamätihodnosť. Hoci sme tu uviedli tri knižné tituly zachytávajúce príslovie Za živa v Bystrici a po smrti v nebi, ktoré boli vydané v časovom rozmedzí viac ako sto rokov, domnievame sa, že ich prínos na jeho rozšírení je viac-menej nepatrný. Príslovie žilo a žije najmä ústnym podaním, pričom naša internetová doba nevídaným spôsobom umocňuje jeho životaschopnosť.